S radosťou ma prekvapil minulotýždňový telefonát od jednej z mamičiek jej školou povinných detí z jednej bánoveckej základnej školy. Reku majú hodiny telesnej výchovy navyše, nemajú dostatočné vlastné kapacity a priľahlá ľadová plocha nie je to pravé orechové, tak sa skúsila na nás obrátiť. V utorok 15. októbra sme sa opätovne preto tešili na deti.
Tento rok už ide o druhú školskú skupinu, čomu sa nesmierne tešíme. Domnievame sa, že deti by mali s rovesníkmi tráviť čo najviac času v prírode. Takto strávený čas je ideálne stráveným časom rozvíjajúcim nielen prirodzenú detskú hravosť, ale aj časom rozvíjajúcim rozmanité spektrum detských zručností, kedy sa dietky domov vracajú unavené a obohatené o množstvo zážitkov. Toho nezameniteľným dôkazom je, že nejeden z „veľkáčov“ si s radosťou na tie časy zaspomína, kedy deti na konci výletu boli špinavé, mokré a voňajúce dymom z opekaných špekáčikov a slaninky.
Počasie nám tomuto vytýčenému cieľu prialo. V noci trochu popršalo, blata bolo preto požehnane. Trasa sa mierne upravovala takpovediac za pochodu. Prispela k tomu aj skutočnosť, že práve táto skupina detí už raz bola na náučnom chodníku. Každopádne ich pani učiteľka od nás dostala pred výletom okruh otázok a tém súvisiacich s vodou, s ktorými môže v triede so žiakmi pracovať. K tomu sme jej pribalili aj zoznam odporúčaných kľúčových slov v angličtine na tému voda vhodný pre II. stupeň žiakov základných škôl.
Ráno o 8,30 h na konečnej zastávke autobusov vystúpilo bezmála dvadsaťpäť detí. Najväčšiu radosť pravdepodobne mali, keď ma ako ich sprievodcu nasledovali lesom. Zámerne som išiel naprieč kalužami nachádzajúcimi sa na cestičke. Toľko detskej radosti som už dávno nepočul, keď ma niektorí odvážlivci nasledovali. Druhým silným momentom, ktorý nám „zhltol“ relatívne veľa z vymedzeného času, bolo, keď sme prechádzali jednou lúkou nachádzajúcou sa v príkrom svahu. Neustále pobehovanie horu-dolu svahom, kotúľanie a šantenie bolo to pravé orechové pre tieto deti.
Záver dopoludnia sme strávili pri ohnisku, kde mohli opekať poctivé farmárske špekáčiky a slaninu, ktoré venovalo deťom naše OZ-tko. O pitný režim sa postarali dve mamičky, ktoré ho aj vo vlastnej réžií zabezpečili v podobe teplého čaju a kofoly.
Človek by neveril, koľko energie tieto deti ešte mali. Do odchodu autobusu o 13,40h zostávala ešte nejaká tá minútka na futbal, či schovávačku, čo dali ľavou zadnou. Rozlúčili sme sa napokon s príznačným gestom pána šoféra autobusu, ktoré nám ešte dlho zostane v pamäti. Pána šoféra potešilo, že v tento čas a k tomu uprostred týždňa, mal slušne naplnený autobus, špinavú podlahu 🙂 a šíriacu sa interiérom autobusu vôňu dymu z opekaných špekáčikov ako spomienku na pekne strávený deň.
PĎ
Zdroj fotografií: archív OZ-tka