V pamäti mám ešte živé spomienky, hoc to už ubehol nejeden ten mesiačik od udalosti, o ktorej som tu aj písala. Vtedy sme sa so synom a priateľom v jedno pekné popoludnie vybrali na malo-traktore s vlečkou poza dedinské humno za odpadkami :-). Čuduj sa svetu nazbierali sme ich plnú hromadu.
Vtedy som sa aj samej seba pýtala, akoby nahlas a v duchu zároveň, ako je to vlastne možné, že sa človek dokáže takéhoto všelijakého bordelu zbavovať voľným vyhodením do okolitej prírody. Žeby sa nám nechcelo unúvať a dať si tú malú námahu a zaviesť odpad na miesta na to určené?
Tak sa bohužiaľ aj stalo, že príroda nám odhalila ďalší nemilý tajomný poklad ukrytý takpovediac skoro pod oknami vlastného domu. Chápem, že v minulosti naše staré mamy a otcovia nemali asi veľa možností ako sa efektívne zbavovať odpadu, či nových umelých obalových a stavebných materiálov, ktoré dovtedy veľmi nepoznali…
Denne som pri prechádzkach so psíkom chodievala okolo jedného takého miesta – zarasteného sympatického kopca hneď vedľa potoka, kde cez rok rástla bujná vegetácia. Človek si povie aká krása tej našej prírody a pritom nie tak ďaleko od domu…
Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Po odstránení vrchnej humusovej vrstvy hliny z časti tohto kopca, ani nie niekoľko desiatok centimetrov pod povrchom začalo na nás vykukávať doslova smetisko. Ale aké! Zub času ho milosrdne prekryl krásou našich bylín, kríkov a tráv. Čo sa nám dalo, to sme zo zeme vykopali, odpad vytriedili a odviezli na miesta na to určené. Nanešťastie celý kopec sa nám nepodarilo zlikvidovať, bola by potrebná pomoc mini bagra, prípadne inej vhodnej mechanizácie a dobrovoľníkov.
Napokon pohľad na krásy okolitej prírody pre mňa nadobúda úplne iný rozmer. Keď sa človek nanovo zadíva na rozličné zarastené kopy na okraji našich dedín, tak zostáva stáť s nemou hrôzou v očiach nad vynaliezavosťou našich predkov pri zbavovaní sa odpadu v prírode a našom nezáujme sa oň adekvátne postarať.
MĎ